Uji 有時
Bytie-čas (Čas bytia, čas byť)
Uji je zložené podstatné meno. Nie je to „čas bytia“. Táto formulácia je zameraná na čas a bytie je len prídavok k času.
U znamená „byť“ alebo „existencia“, Ji je „čas“. Tak je preklad Uji „čas existencie“ alebo „bytia“ alebo „Bytie-Čas“.
V tejto kapitole Dógen preberá čas, ako je uvedené v Budha-Dharme. Budhovo učenie sa zaoberá Dharmou, rozumej Skutočnosťou, takou, aká je. A podľa majstra Dógena je tento prítomný okamih JEDINÁ skutočnosť času. V tom je čas úplne spojený s naším bytím a konaním. Existovať a konať sa „uskutočňuje“ len v tu a teraz, to znamená presne v tomto okamihu. Okrem toho, tým že sú minulosť a budúcnosť konštruované iba myslením, teda sú (vy)myslené, naše skutočné bytie existuje len v prítomnom okamihu. Tak môžu všetky veci a živé stvorenia existovať iba v a cez čas teraz, tak ako aj čas sa môže uskutočňovať len ako bytie a konanie v Teraz. To znamená to Bytie-Čas Budhovho-Učenia a nie je ničím iným ako Dharmou alebo Skutočnosťou samotnou. Učenie takto chápaného času je fundamentálne v Budha-Dharme. Žitie v Budha-Dharme, ako existencia v okamihu, sa podstatne líši od chápania bytia v západnej filozofii. Bytie je tam myslené väčšinou abstraktne, bez vzťahu k okamžiku a konaniu.
Pre pochopenie učenia Budhu je toto zásadný rozdiel, ktorý si musíte jasne na sebe samom uvedomiť, uchopiť ho a začať ho postupne žiť, samozrejme, ak o to vôbec úprimne stojíte.
Večný Budha hovorí:
Je čas stáť na najvyššom vrchu.
Je čas ísť na dno oceánu.
Je čas troch hláv a ôsmych ramien.
Je čas šestnástich alebo ôsmych stôp [vysokého zlatého tela].
Je čas pútnickej palice a prachovky z peria.
Je čas stĺpu a kamennej lampy.
Je čas tretieho syna Zhangov a štvrtého syna Li.
A je čas veľkej zeme a prázdneho priestoru.
Citát majstra Yakuzana Igen „Keitoku dentó roku“, kapitola 18, Shóbógenzó. Je čas: „Aru toki“, tie isté písmená ako uji. Tri hlavy a osem ramien symbolizujú ľudské city a pocity. Zlaté telo symbolizuje dokonalý, idealistický obraz Budhu. Palica a prachovka sú religiózne predmety. Stĺpy a lampy sú bežné predmety každodenného života. Mená synov sú bežné mená, ako Kováč alebo Novák. Dógen často na začiatku každej kapitoly používa citát majstrov z minulosti. V kontexte štyroch dimenzií skutočnosti patrí táto do idealistickej oblasti, teda do oblasti mysle.
V slovách „je čas“ je čas už bytie a všetko bytie je čas. „Šestnásť stôp [vysoké] zlaté telo [Budhu] je sám čas. Pretože je časom, má ligotajúcu a žiarivú jasnosť času. Toto si musíte uvedomiť ako dvanásť hodín dneška. „Tri hlavy a osem ramien“ sú sami časom. Pretože sú časom, musia byť úplne identické s dvanástimi hodinami dneška. Nikto nedokáže odmerať, aké dlhé a vzdialené alebo krátke a naliehavé sú dvanásť hodín, a aj tak ich voláme „dvanásť hodín“.
Čas sa nedá oddeliť od konkrétnych vecí a duševných prejavov každodennosti, kde sa subjektívne vnímanie času odlišuje od jeho objektívneho merania. V ťažkých situáciách sa nám zdá, že čas sa vlečie pomaly, a v tých krásnych ubehne ako tlesknutie dlaňami.
Smer a stopy [času], ktorý prichádza a odchádza, sú tak jasné, že my ľudia o tom nepochybujeme. Ale nepochybovať neznamená, že im rozumieme. Bytosti majú od prirodzenosti pochybnosti voči veciam a skutočnostiam, ktorým nerozumejú. A keďže pochybnosti nemajú žiadne trvanie, predchádzajúce pochybnosti sa vždy nestotožňujú s tými súčasnými. Na začiatok môžeme povedať, že pochybnosti nie sú ničím iným ako časom. Sami seba zaraďujeme [v čase] a vidíme sa ako celý vesmír. Musíme [ale] tiež vidieť, že každý človek a každá vec v tomto celom vesmíre sú pre seba samých existujúce, individuálne okamihy času. Žiadna vec neprekáža inej veci a žiadny okamih neprekáža inému okamihu. Preto prebudia [mnohí] ducha v rovnakom okamihu času, a existujú okamihy času, v ktorých [mnohí] prebudia toho istého ducha. To isté platí pre Praktiku a Uskutočnenie Pravdy (realizáciu).
Individuálne okamžiky času: „zuzu: každý človek, lit. „hlava-hlava“; butsubutsu: každá vec, lit. „vec-vec“; jiji: individuálny okamih času, lit. „čas-čas“. „Zuzu butsubutsu jiji“. Ako túžba po pravde „Dóshin“, budhistická praktika a realizácia sú obe reálnym časom, teda nie sú len myslené ako konštrukt mysle, ale konané.
Zaraďujeme sami seba [v čase] a sami seba rozpoznávame. Takéhoto druhu je pravda, že SME SAMI ČASOM. A na základe tejto pravdy existujú na svete stovky konkrétnych vecí a tisícky fenoménov, a každá vec a každý fenomén je sám za seba celou zemou. Toto sa musíte naučiť a zažiť sami na sebe. To je prvý krok praktiky. Keď sa potom dostanete do Neuchopiteľnej skutočnosti, bude len jedna vec a len jeden fenomén, mimo pochopenia a nepochopenia vecí a mimo pochopenia a nepochopenia fenoménov. Keďže je len tento jeden okamih [skutočný], sú všetky okamihy Bytia-Času celým časom a všetky existujúce veci a fenomény sú Okamihy [Času]. Celé bytie a celý vesmír existujú v každom tomto individuálnom okamihu času.
Neuchopiteľná skutočnosť: Inmo no denchi, kapitola 29., Inmo: „neuchopiteľné“, den: „roľa“, chi: „zem“. Existuje len jedna konkrétna vec, jeden konkrétny fenomén, tu a teraz, bez logického popisu vecí a fenoménov v akte konania. Popis a triedenie nasleduje až ako druhý krok. Individuálny okamžik času: jiji no ji, „jeden okamžik všetkých okamžikov“.
Dovoľte nám pozastaviť sa a pouvažovať, či existuje v tomto celom bytí a v tomto celom vesmíre niečo, čo existuje mimo prítomného okamžiku.
Či už vidíme čas lineárne, teda že ide z minulosti do prítomnosti, stále som časom aj v minulosti, lebo minulosť je súčasťou času tu a teraz, teda nami samými. Vtedy sa stráca lineárnosť času, vtedy je všetko od minulosti do budúcnosti časom v tomto okamihu a ten okamih je všetkým, celým vesmírom. Minulosť zhltne prítomnosť – lebo sú prepojené – a že ju vypľuje, že sú navzájom nezávislé, v tomto okamihu sme úplne slobodní, naše rozhodnutia sú úplne slobodné od minulosti (chybne chápaná karma). Minulosť je súčasťou tu a teraz; iná minulosť neexistuje, taká, ktorá ostala niekde na línii času ďaleko za nami.
Keď vnímame napríklad borovicu, vidíme v tomto okamihu jej minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, lebo je časom. Kontinuita od seba navzájom oddelených okamihov: Kyóryaku, Kyó: „ubehnúť“, Ryaku: „okamihovosť“ – separátne, za sebou idúce okamihy, jeden nezávislý na druhom, nelineárny aspekt času. Podľa Dógena existujú oba aspekty času súčasne.
To, čo človek dnes rozpoznáva, je jeho vlastný [subjektívny] pohľad a príčiny a okolnosti [tohto] pohľadu, ale to nie je skutočnosť ako taká.
Nie je ničím iným ako skutočnosťou, ktorá v prítomnom okamihu určuje príčiny a okolnosti človeka. A keďže človek rozumie tomuto času a tomuto [jeho vlastnému] bytiu ako niečomu inému ako Skutočnosti, myslí: „To šestnásť stôp [vysoké zlaté telo] nemá so mnou nič spoločné.“ Ale aj keď si myslí: „Nikdy nemôžem byť šestnásť stôp [vysoké zlaté telo]“ a tak [Skutočnosti] uniknúť, je aj toto iskra a záblesk Bytia-Času [v človeku], ktorý musí čas svojho bytia ešte na sebe zažiť a dôverovať mu. Aj samotné [rozdelenie hodín do] kôň a ovca, ktoré svet časovo upravuje, je stúpanie a padanie [Bytia-Času], ktoré nie je uchopiteľné a zaujíma svoje miesto v Dharme. Potkan a tiger sú čas, živé bytosti sú čas, a Budhovia sú čas.
Tento čas zažíva celý vesmír tým, že používa tri hlavy a osem ramien [ľudských citov], a tento čas zažíva celý vesmír tým, že používa šestnásť stôp [vysoké zlaté telo Budhu]. Výraz „Dokonale uskutočniť“ znamená, že celý vesmír používa celý vesmír, aby sa „všetko-zahrňujúc“ uskutočnil. Keď využíva šestnásť stôp [vysoké zlaté telo], aby sa ako Duch Prebudenia, Praktiky, Bodhi a Nirvány uskutočnil, je toto práve Bytie a je to čas. Je to dokonalé uskutočnenie celého času ako celého bytia, a k tomu už neexistuje nič pridané.
A keďže nemôže byť nič pridané, je dokonca aj spolovice uskutočnené Bytie-Čas, ktoré je len z polovice dokonalé, jedným dokonalým uskutočnením polovičného Bytia-Času. Dokonca aj časy, v ktorých sa ako sa zdá tápete v tme, sú vašim Bytím. Keď sa úplne [tomuto Bytiu] odovzdáte, zaujmú dokonca [okamihy] predtým a potom svoje miesto v Dharme.
Cez silu konania zaujať vaše miesto v Dharme: To je Bytie-Čas. Nedajte sa vyrušiť vaším „Ne-Bytím“ (mu), nenazývajte ho ale nemiestne „Bytie“ (u). Keďže chcete vo vzťahu k času len jeho nezastaviteľné plynutie, nemôžete pochopiť, že čas ešte neprišiel. Vaše intelektuálne chápanie je síce čas, ale ten nie je ničím iným [ako vašim rozumom] riadený.
[Ľudské] kožené vaky rozumejú [času] len ako niečo, čo prichádza a odchádza, ale nikto nikdy neporozumel Bytiu-Čas, ktoré zaujíma svoje miesto v Dharme. O čo menej by mohol [niekto] prejsť cez jej bránu [uskutočnenia]? Kto by dokázal neuchopiteľnú [skutočnosť], ktorú sme už od počiatku dosiahli, popísať slovami? To je [ťažké] aj pre tých, ktorí poznajú miesto [času] v Dharme.
Dokonca aj pre [tých], ktorí už dlho tvrdia, že dosiahli [pravdu], hľadajú ešte stále v tme pravú tvár pred nimi ležiacej [skutočnosti]. Dokonca keď necháte Bodhi a Nirvánu tak, ako sa v Bytí-Čase obyčajných ľudí zjavuje, to znamená ako formy, ktoré prichádzajú a odchádzajú, sú Bytím-Čas.
„Dokonale uskutočniť“ Gújin su: Gú – „dokonale“, jin – „uskutočniť“. „Iba Budhovia spolu s Budhami dokážu rozpoznať (na sebe skúmať a praktizovať) skutočnú formu všetkých Dhariem“, kap. 50: Shohó jissó. V Shóbógenzó sa často vyskytujúce slovo „polovičný“ znamená „konkrétny“, „skutočný“, teda aj keď máme pocit, že nerobíme veci dokonale, sú dokonalé.
Počas zazenu neexistuje naše bežné vnímanie, že niečo robíme dobre, dokonale, alebo zle, nedokonale. Dógen neustále upriamuje pozornosť na túto skutočnosť. Byť, nebyť, u, mu, prišiel, neprišiel, tó, futó… treba ísť za pojmové myslenie.
Brána poukazuje na dualizmus medzi ilúziou (ilúzia nejakej brány, ktorou musíme prejsť) a jej negáciou, teda na idealizmus a materializmus; brána je proste len pojem a nemá nič spoločné s uskutočnením. Skutočnosť, že všetky veci, vrátane Bodhi a Nirvány, sú Bytie-Čas, ostáva zachovaná, akokoľvek by sme ju interpretovali, teda je mimo nejakého konkrétneho mentálneho aktu.
V krátkosti: Bytie-Čas sa uskutočňuje aj napriek všetkým obmedzeniam a prekážkam. Vládcovia a obyvatelia neba, ktorí sa objavujú po našej pravici a ľavici, sú Bytie-Čas, v ktorom teraz nasadzujeme celú svoju silu. Cez naše úsilie (rozumej čin, akt) tu a teraz sa uskutočňujú nespočetné Bytie-Čas-Bytosti v iných sférach, krajinách a moriach. Rôzne druhy bytostí, ktoré žijú v svetle a tme ako Bytie-Čas, sa uskutočňujú všetky tým, že okamih za okamihom robíme to najlepšie, čo vieme. Musíte sami na sebe rozpoznať, že bez kontinuity vášho úsilia, okamih za okamihom, by sa neuskutočnila a nemohla prejsť z jedného okamihu do druhého ani jediná Dhama, ani jediná vec.
A chcem pokračovať....
Keby sme o „plynutí času“ na jar uvažovali v pojmoch, mohli by sme tomu rozumieť tak, že čas (ako subjekt) plynie cez jar (objekt). Pre plynutie času toto neplatí, teda čas je v každom tomto jednom okamihu vždy identický so samotnou jarou.„Plynutie času nie je jar“ znamená, že jar nie je abstraktnou konštrukciou časového úseku od 21. marca do 20. júna. „Jar je plynutie času“ znamená, že jar sú vždy konkrétne individuálne okamihy času.V tomto poslednom odstavci pred Kóanom zhrňuje majster Dógen svoj pohľad na čas: na čas sa nepozeráme ako na niečo oddelené od vecí a fenoménov, ale čas JE sám veci a fenomény, tak ako SÚ veci a fenomény samotným časom.V krátkosti: čas a skutočnosť sú si identické. Často sa opakuje call to action, ako by sme povedali dnes: toto musíte rozpoznať, na sebe zakúsiť a praktizovať. To je cesta Budhu. Uchopiť a pustiť: „sokushi rishi“, prichádzať a odchádzať, život a smrť.
Shóbógenzó, Uji
Uložené v kláštore Kóshó-hórin prvého zimného dňa prvého roku éry Ninji [1240].
Opis bol vypracovaný počas letného tréningu v [prvom] roku éry Kangen [1243]. – Ejó
Raz sa opýtal veľký majster Yakusan zenového majstra Zenu Basoa, pričom sa chopil podnetu majstra Sekitóa: „Tri vozy a dvanásť spôsobov výučby som v podstate pochopil. Ale aký bol zmysel príchodu Bodhidarmu zo západu?“
Majster Zenu Baso na túto otázku odpovedal: „Je čas (Aru toki), ktorý [je]ho (Kare) nechá zdvihnúť obočie a žmurknúť jedným okom, aj je čas, ktorý nenechá [je]ho zdvihnúť obočie a žmurknúť jedným okom. Je čas, keď je dobré nechať [je]ho zdvihnúť obočie a žmurknúť jedným okom, keď nie je dobré, nechať [je]ho zdvihnúť obočie a žmurknúť jedným okom.“
Keď toto počul Yakusan, uskutočnil Veľké prebudenie a povedal Basoovi: „V ráde [môjho majstra] Sekitá som bol ako jedna mucha, ktorá zdolala železného vola.“